Fíni a tí druhí


V nedávnom blogu som vyslovil jednu z myšlienok, čo by malo byť hlavným cieľom, ak už chceme meniť systém v školstve – je ním formovanie všetkých náležitostí týkajúcich sa výchovy a vzdelávania v školách tak, aby sa zaužívané jednotvárne preberanie učiva a získanie vedomostí žiakov zmenilo na tvorivé, čím by sa predišlo dogmatizmu.

Mnohí psychológovia počnúc Stenbergom, Guilfordom či Torrancem skúmali inteligenciu a tvorivosť v spôsobe myslenia. Pokiaľ inteligenciu charakterizovalo konvergentné myslenie, tvorivosť bola spájaná s divergentným. Vzťah inteligencie a tvorivosti však nie je lineárny, úroveň inteligencie nemá vplyv na úroveň tvorivosti, tvorivosť sa prejavuje nezávisle na inteligencii. S týmito podstatnými faktami naše školstvo nepracuje, hoci by malo.

kreativita

Divergentné myslenie a tvorivosť sú kľúčom k edukácii moderného človeka 21. storočia. Výchovno-vzdelávací proces by nemal v žiadnom prípade zanedbávať skutočnosť, aby sa tvorivosť u žiakov mohla naplno rozvíjať.

Náznakom zmeny v systéme a prechod k tvorivosti som postrehol ešte ako žiak počas Dzurindových vlád, ktoré sa spájali s reformami. Dodnes si pamätám ako nám vysvetľovali rozdiel medzi našim žiakom a americkým. Americký žiak síce vie o dve tretiny menej učiva v porovnaní s naším, ale nebojí sa vystupovať na verejnosti, pretože vie argumentovať. Cieľom bolo teda zredukovať učivo a vytvoriť prototyp sebavedomého žiaka, ktorý sa nebude báť a bude vedieť obhájiť svoje argumenty. Vznikali rôzne nové formy diagnostiky učiva – tzv. testy a spôsob krúžkovania jednej správnej z niekoľkých vopred vybratých odpovedí na otázku.

Dnes už môžeme konštatovať, že cieľ sa podarilo naplniť iba do istej miery – žiaci v našich školách sú sebavedomí. Staršie ročníky pamätajúce socializmus to vnímajú síce ako drzosť a vulgárnosť mládeže, ale myslím, že je to iba vec interpretácie. Miesto toho, aby sme sa sústredili na rozvoj divergentného myslenia, schopnosť účinne a tvorivo reagovať na podnety, t.j. argumentovať a vedieť obhájiť svoje argumenty, sme zaspali na vavrínoch. Miesto toho sme naučili žiakov pýtať sa. Miesto toho, aby sme u žiakov rozvíjali tvorivosť, schopnosť elaborácie alebo originalitu, sme ich nakazili lenivosťou. Nakazili sme ich do takej miery, že sa nemôžeme čudovať, že ich záujem o školu z roka na rok v prieskumoch klesá. Miesto toho, aby žiaci riešili problém samostatne, heuristickým spôsobom skúmali možnosti, ktoré im ponúka situácia a teda začali uvažovať divergentne, radšej sa jednoducho opýtajú. Žiaci sú učiteľmi doslova rozmaznávaní.

Kozmetické úpravy pseudoreforiem sa diali počas ďalších rokov, no stále chýbala ucelená myšlienka. Až kým neprišiel minister Draxler, ktorý hrdinským spôsobom pred médiami prezentoval víziu, aby sme sa zamerali na fínske školstvo a podľa vzoru Fínov zakomponovali do učiva viac matematiky. Smelé plány, ktorým však chýbala práve celistvosť v podobe jednej myšlienky. Ak teda nemá pán minister v zálohe „čertovský“ plán, ako našich lenivých žiakov prostredníctvom matematiky rozhýbe a dokope k tomu, aby boli samostatní a tvoriví zároveň. Nechcem znevažovať túto krásnu vedu, ktorá ako jediná na svete dokáže exaktne a teda matematicky presne poprieť samú seba, no v tomto smere som skeptický. Od ministra sme sa doposiaľ žiadneho pádneho argumentu, ako a vôbec prečo matematika, nedostali. Pri tlačových besedách, ktoré pán minister absolvoval som si však spomenul na legendárnu scénku od Lasicu a Satinského. Jeden z dvojice odmieta nosiť ponožky. Druhý sa ho pýta, prečo. Odpoveď bola pre komickú dvojicu príznačná: „pretože Starí Rimania sa dostali bez ponožiek až do Trenčína“. Prečo teda matematika?

 

Facebook Comments

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *