Keď je všetko naopak


V nedávnom blogu od Braniho Grohlinga uvedenom na portáli Denníka N https://dennikn.sk/blog/ucitelov-si-nevazime-a-studenti-su-nestastni/ som sa dočítal mnoho zaujímavých vecí, ktoré stoja za zamyslenie.

smutne dieta

 

Autor poukazuje na analýzy PISA z roku 2012 ktoré hovoria, že slovenskí žiaci patria k najmenej šťastným žiakom (v poradí 3. miesto od konca) a tiež aj to, že slovenskí učitelia majú pocit, že si ich prácu spoločnosť ako taká neváži, čo tiež neprispieva k ich pocitu šťastia a spokojnosti. Najviac spokojní boli učitelia v Malajzii (až 97%) a najšťastnejší žiaci v Peru, Albánsku a Indonézií. Povedzme si narovinu, tieto destinácie nemajú ani prepracovaný systém školstva, nemajú ani kvalitu porovnateľnú s vyspelými krajinami západného sveta a zároveň nedosahujú ani vynikajúce výsledky v testovaniach. Ich vzdelávacie systémy sú pre nás vcelku neznáme. No v konečnom dôsledku musia mať niečo, čo u nás evidentne chýba.

 

Jednou z myšlienok diela Malý princ od Exuperyho je poukázať na rozdielnosť myslenia detí a dospelých. Čo keby sme sa teda skúsili pozrieť detskými očami na súčasné školstvo? 9 rokov je pre deti povinných, musia vstávať každé ráno zavčas, aby boli už pred ôsmou v škole. Musia byť ticho, dávať pozor, nevyrušovať, celé dopoludnie byť sústredené, a k tomu všetkému byť hodnotené. Majú nariadené pauzy a ak si nesplnia úlohu, budú potrestané. Okrem toho musia plniť príkazy učiteľov, písať domáce úlohy a častokrát aj testy, ktorých podstata nemusí byť namieste. K tomu všetkému nemajú v škole žiadne slovo, nemôžu sa vyjadrovať ani k spôsobe vyučovania ani k učivu, tobôž nie prispieť k jeho tvorbe. Keď si to všetko zhrnieme, vyzerá to ako režim, za ktorý by sa nehanbila nejedná diktatúra. Samozrejme, všetky tieto aspekty zohrávajú vo výchove jedinca podstatnú úlohu. Žiak si osvojuje návyky, ktoré bude neskôr používať pri výkone svojho budúceho povolania. Ale (!), môže takýto prísny režim vyvolávať u žiakov pocit radosti a šťastia?

 

Nie je v mojom záujme kritizovať celé školstvo ani povoliť žiakom absolútnu moc v procese výučby, či prevrátiť systém naopak a zasiať všade navôkol anarchiu. Nie! Poukazujem na to, aby sme deti viac počúvali. Skúsili zamyslieť sa nad tým, prečo ich to a to baví alebo nebaví, prečo v tom nevidia zmysel. Uvoľníme ruky našim deťom nielen vo vyjadrovaní názorov, ale aj v ich záujmoch. Je 21. storočie a niektoré školy zahrňujú do školských poriadkov absolútny zákaz používania „technických vymožeností“ nielen na hodinách ale aj počas prestávok (mobily, tablety, hudobné prehrávače). Čo tým školy sledujú, nevedno, deti si aj tak nájdu prístup k technológiám. Všetky tieto výdobytky moderného sveta môžu predsa plniť aj výchovno-vzdelávací charakter. Žiaci na hodinách telesnej výchovy predsa môžu vydať väčší výkon, ak im bude hrať pri behu na dlhšie trate hudba z mp3 prehrávačov. Počúvanie zahraničných piesní alebo pozeranie filmov predsa môže zohrávať podstatnú úlohu pri učení sa cudzích jazykov. Čerstvé informácie získané z internetu môžu vyplniť hluché a nezáživné hodiny občianskej náuky aktualizáciou svetových správ a následnej diskusie o problémoch vo svete.  No podstatné je najmä to, že deti majú veľmi radi práve tieto digitálne výdobytky moderného sveta. Prečo im to teda berieme? Prečo vnímame devízu ako príťaž?

Je všeobecné známe, že malé kroky predchádzajú veľké. Myslím si, že práve takýto malý krok môže spustiť lavínu zaujímavých krokov, ktoré môžu mať v konečnom dôsledku široké rozpätie a pozitívny dopad. Ak dáme pocítiť deťom, že ich počúvame a vnímame a snažíme sa im spríjemniť chvíle strávené v škole, som si istý, že ich vzťah k škole sa zlepší. Zlepšenie vzťahu k škole následne môže viesť k zlepšeniu výkonu a zároveň prospechu. Ruku na srdce, milí učitelia, nie je jedným z hlavných motorov, ktorý nás vedie vpred, keď vidíme v očiach detí radosť z úspechu a hlad po vedomostiach?

Facebook Comments

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *