Keď sa z ministra stane zlodej…


 

Často som zvykol počúvať príslovia typu „čo sa v mladosti naučíš, akoby si v starobe našiel“, prípadne „vzdelanie je na nezaplatenie, nikto ti ho nevezme“. Čo ak to dnes až tak doslovne neplatí?

V septembri tohto roka som sa dostal k veľmi zaujímavým materiálom. Bolo to vyhodnotenie dotazníka, ktorý koloval celým Slovenskom a za úlohu mal okrem iného zistiť, ako je na tom popularita našich základných škôl alebo ako vnímajú základné školy či už žiaci druhého stupňa alebo ich rodičia. Verte, mne ako učiteľovi to nebolo príjemné čítanie po dlhých jesenných večeroch. Ale na druhej strane, prinútilo ma to zamyslieť sa nad výsledkami a pokúsiť sa či už o sebareflexiu alebo reflexiu našich škôl.

Poďme k sľúbenej analýze dotazníka. Zaujímavá bola otázka typu: „majú žiaci možnosť zasahovať do vyučovania, prípadne možnosť nastaviť si učivo podľa seba“? Odpoveď bola v priemere najviac negatívna zo všetkých odpovedí, ktoré dotazník obsahoval. Zaujímavosťou bolo, že viac ako 2/3 žiakov by sa rado podieľalo na tvorbe učiva, resp. chcelo zasahovať do toho, čo sa budú učiť a čo nie. Ďalšia otázka skúmala, ako vnímajú žiaci prácu učiteľov na hodinách, napríklad spôsob ich vyučovania. „Vyhralo“ nezáživné a socialistické ponímanie vedenia hodiny – frontálne vyučovanie formou diktovania poznámok. Jednou z otázok bolo, ktoré predmety vnímajú žiaci ako najmenej atraktívne. Na piedestál sa dostala fyzika s chémiou, v tesnom závese slovenčina s matematikou. Rovnaká odpoveď obstála aj pri ďalších dvoch otázkach – aké predmety vnímate ako najmenej vhodné pre budúce uplatnenie sa, aké predmety sú pre vás nepotrebné resp. najviac nudné. Stále tá fyzika s chémiou a tiež aj slovenčina s matematikou.

Je na dlhšiu analýzu, čím to môže byť, že sa tieto predmety umiestnili na konci rebríčka s alarmujúcimi číslami. Možností je viacero, spomeniem iba zopár, ktoré sú podľa mňa podstatné: nezáživné, zastarané učivo, náročnosť kladená pri výsledkoch ohľadom výstupu z týchto predmetov alebo aj zlý prístup pedagógov k učivu a k svojim žiakom. Výsledky dotazníka sú alarmujúce, ale zrejme nie dostatočne. Fascinuje ma cynizmus ministerstva školstva, ktoré sa k tejto problematike postavilo po svojom. Miesto toho, aby sme sa zamerali na odstránení tejto negativity, ktorá má dopad na mnohé iné aspekty nášho školstva, minister prednedávnom podpísal nový zákon o inovatívnom štátnom vzdelávacom programe pre piaty ročník. Odobral možnosť samostatne voliteľných predmetov, veď čo už takých piatakov môže zaujímať. Miesto toho im nasadil povinné hodiny matematiky, anglického jazyka a telesnej navyše. V poriadku, kvitujem záujem  ministerstva o pohyb a rozvoj fyzických štruktúr detí prostredníctvom hodín telesnej výchovy. Je potrebné bojovať proti pasivite a obezite našich detí, hodiny telesnej výchovy môžu byť v tomto smere nápomocné. Ale prečo matematika alebo práve angličtina? Budú naše deti milovať matematiku, ak im dáme viac hodín tohto predmetu, ktorý momentálne nemajú v obľube? Je správne diktovať niekomu niečo, s čím nesúhlasí, má k tomu odpor, zároveň poznať jeho nechuť a nesúhlas voči diktovaniu a dúfať, že to obráti k lepšiemu?

Ak by som mal definovať hlavný problém školstva jednou vetou, formuloval by som ako neschopnosť zmeniť konvergentné myslenie našich žiakov na divergentné. Hlavným cieľom ministra školstva by malo byť formovanie všetkých náležitostí týkajúcich sa výchovy a vzdelávania v našich školách do takej miery, aby žiaci k takémuto spôsobu myslenia a konania dospeli. Náš minister si zrejme tento cieľ pomýlil. Miesto toho, aby k tomu smeroval, stáva sa z neho zlodej, ktorý okráda naše deti o niečo, čo je v ich veku najdôležitejšie – láska k vzdelávaniu.

Facebook Comments

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *